Minulý týždeň som si len tak scrollovala Instagram a zaujala ma fotka zo Zeleného plesa, ktorú pridala moja kamoška. Ešte nikdy som tam predtým nebola a keďže leto pomaly hlásilo konečnú, tak si hovorím, že by bolo fajn stráviť posledný teplý deň práve v Tatrách. Výlet som si s priateľom a rodičmi naplánovala na piatok a vzhľadom na to, že bol sviatok, tak malo tento nápad samozrejme aj milión ďalších ľudí. Už o deviatej ráno bolo parkovisko a cesta vedúca pozdĺž s ním preplnená autami. Predstava, že je to v tento deň asi všade takto, ma upokojovala a tak som s dobrou náladou vykročila oproti Zelenému plesu. 
Trasa pomalým tempom trvá tak dve a pol až tri hodinky a nie je náročná. Cesta k plesu mierne stúpa a jediné, čo mi miestami išlo pekne na nervy, bolo množstvo kameňov, ktorými sme sa polovicu trasy museli „brodiť“. Vzhľadom k tomu, by som tento výlet určite neodporúčala rodinám s kočíkmi, pretože si myslím, že by ste sa cez ne nedostali. Na druhú stranu sme po ceste stretli veľa rodín s deťmi, rôzne národnosti a vekové kategórie, čiže náročnosťou je to takmer pre každého. Celý čas ste obklopený nádhernou prírodou a ako budete stúpať, sa Vám budú odkrývať vrcholy tatranských štítov. My sme to zvládli za dve hodiny aj pätnásť minút a už o pol dvanástej na obed, sme boli na mieste. Keď sme prichádzali ku chate, ktorá sa nachádza hneď vedľa plesa, začínal sa pred nami objavovať všetok ten obsah, tých milión aut, čo parkovali dole. Po ceste nám riadne vyhladlo a predstava, že budeme „bohvie“ koľko čakať v rade, nebola moc priateľská. Na naše prekvapenie, takmer všetci ľudia sedeli von okolo chaty a popíjali si už dávno kúpené pivá, jedli guláš či palacinky a dnu nebol takmer nik. Yeeees!! My sme zvolili kyslú fazuľovú polievku, úplne top!! kapustnicu, klobásku a na záver štrúdľu, ktorá zmizla ešte skôr než som vytiahla foťák, nuž, …
Po zaslúženom obede sme sa išli prejsť okolo plesa a skúsiť doň namočiť nohy. Poviem Vám, mňa ten chlad až bolel a to nie som nejaká citlivka ale nevydržala som tam ani minútu. Ledva som to dala, kým sme sa odfotili a to bol maximálny výkon, ktorý som bola v ten deň ochotná zvládnuť. Čo sa mi ale veľmi páčilo, bola krásne tyrkysová a úplne priezračná voda jazera. Strávila by som tam aj celý deň a fotila panorámy, aké krásne to tam bolo. Po troch hodinách sme sa rozhodli ísť späť. Trošku nás postrašili mraky, ktoré sa začali tvoriť nad štítmi. Cesta dole bola o niečo rýchlejšia, avšak cez tie kamene sa išlo omnoho horšie a ja som rada, že som nehodila držku o zem, lebo niekedy veľa nechýbalo. Po ceste sme našli aj čučoriedky. Pravé čučoriedky, s pravou chuťou. Aj keď to nebola žiadna náročná turistika, keď som prišla naspäť ku autu, s únavou som si sadla na zem a bola som rada, kde som. Na večeru sme sa ešte zastavili na salaši Krajinka, o ktorom som písala a môžete si to prečítať TU, a dali si na večeru skvelé bryndzové halušky, a tým som ja porušila svoj sľub o tom, že si konečne objednám niečo iné, ako halušky alebo pirohy. Nabudúce!! Takže takto sme my strávili posledný?? (snáď nie) teplý, letný deň a ja som sa večer cítila maximálne spokojne. 
