Goodbye my four legged frined

Poviem Vám pravdu, asi 10x som tento ešte nenapísaný článok otvorila a opäť raz zavrela, pretože som nenachádzala slová, ktoré som sem chcela napísať. Keď ma niečo veľmi trápi, väčšinou to nezdieľam s nikým a snažím sa s tým vysporiadať sama. V tých už fakt zlých prípadoch vyhľadávam ľudí, ktorým na 100% dôverujem a viem, že to so mnou nejak zvládnu. Neraz sa mi vyplatilo dať myšlienky, pocity a emócie na papier. Je to pre mňa akýsi druh terapie, kedy preložím svoju bolesť a starosti na obyčajnú stránku s riadkami a zrazu sa mi akosi ľahšie dýcha. Skúšam to teraz znova, akurát som vymenila papier za počítač. 
Zomrel mi psík. Vy, ktorí máte nejaké domáce zvieratko a máte k nemu citový vzťah, ma určite budete chápať. Nejak tak žijeme všetci spolu, ako rodina a toho psíka alebo mačiatko považujeme za jej člena. Samozrejme, tak to bolo aj u nás. Eila bola môj zlatý retriever, ktorého som dostala pod stromček, keď som mala 8 rokov. Čo Vám budem hovoriť, bola to doslova súrodenecká láska na prvý pohľad. Ja som mala ju a ona mňa. Len my dve. A všetky deti z ulice. Eila bola krásny pes. Modelka. Vždy som bola nesmierne pyšná na to, že s ňou môžem chodiť po dedine bez vodítka a ona išla popri mojej nohe. Pútali sme pozornosť, pretože bola naozaj nádherná. Keď mala prvýkrát šteniatka, tak sa k nám chodila hrať polka dediny. 
Boli aj chvíle, keď pekne hnevala. Keď mamine rýľovala záhradu ako krtko. Keď nám vyhrýzala omietku zo steny, pretože jej asi chýbal vápnik, alebo len tak. Keď pravidelne každej návšteve odhryzla konce šnúrok na topánkach. Tiež, keď si sem tam odbehla do miestnej pekárne na rožky a potom sa poslušne vrátila domov akoby nič. Bola strašne urážlivá, keď ste ju niekedy poslali proti jej vôli preč a neskôr ste chceli, aby zas prišla, tak ste sa jej museli doslova votrieť, aby si Vás vôbec všimla. Strašné. 
Tých pekných spomienok je však jednoznačne omnoho viac. Rada spomínam na moment, keď sa opäť raz nejak záhadne stratila, ale keďže poznala našu dedinu celkom dobre, tak si sama sadla pred mestský úrad a po nejakom čase nám volali, že nás tam čaká pes. Vždy keď sme niekam odchádzali bez nej, tak mala najsmutnejší pohľad pri bráničke, ale keď sme sa vrátili, všetko už bolo odpustené. Chodili sme spolu na chaty, výlety, rada som ju fotila. Tiež si pamätám ako veľmi nás rešpektovala. Jeden z našich obľúbených trikov bolo, čo sme sa neraz s niekým stavili o niečo, keď ste položili Eile pred nos nejaké jedlo, od rožku až po klobásku a povedali ste nesmieš!, ona sa na Vás pozerala dovtedy, kým ste jej to nedovolili zjesť. Bola veľmi disciplinovaná a celá rodina, my aj tá vzdialená, sme boli na ňu tak veľmi hrdí.
Keď si vybudujete so svojím psíkom takýto silný citový vzťah, zabúdate na jednu skutočnosť. Že tie zvieratká nežijú tak dlho ako ľudia. Keď psík prirodzene starne a pritom vyzerá dobre, nejak zabúdate na to, že jeho telo je už staré a že tak ako to chodí u ľudí, aj on môže zomrieť, pretože mu prestane biť srdiečko. Eila mala minulý rok 16 rokov a okrem toho, že už takmer nepočula a že ťažšie chodila, vyzerala super! Posledné tri fotky v tomto článku som fotila v decembri a musíte uznať, že vyzeralo zdravo a krásne. Preto, keď som vo februári odchádzala do Ameriky, nejak ma ani nenapadlo objať ju silnejšie, lebo sa niečo môže stať. Druhá najhoršia vec, ktorá sa môže stať je, keď Vám rodičia zavolajú a povedia, že Váš psík je už v nebíčku. Tá prvá najhoršia je asi tá, keď ho nájdete bezvládne ležať. Neviem, nebola som tam. A veľmi som si to vyčítala. Asi by som nič nezmenila, ale bola by som tam. Zlomilo mi to srdce. Preplakala som celé dva dni a nebola som schopná prestať. Vtedy som dostala pár úprimných správ od ľudí, ktorí pre mňa znamenajú tak veľa, že ma ich slová jednoducho ukľudnili a ja som sa dokázala nad to povzniesť a prijať to. Ďakujem. Stále sa síce bojím, aké to bude prísť domov a uvedomiť si, že ma pri tej bráničke už nikdy čakať nebude, že ani na tej terase už nebude pozerať oknom dnu. Neviem sa na to ani pripraviť. Moji rodičia ju pochovali u nás na záhrade, hneď vedľa búdy. Pre mňa to znamená tak veľmi veľa a som im nesmierne vďačná za toto rozhodnutie, pretože budem mať aj ja šancu povedať to posledné ahoj. Eila sa dožila krásnych 16 rokov a ja len dúfam, že keby mohla hovoriť, povedala by, že mala krásny život.
Keď som začínala písať tento článok, nevedela som čo povedať. No vedela som, že tu nechcem smútiť. Chcela som si zaspomínať na všetko, čo mi dokázalo vyčariť úsmev na tvári. Tiež som sem pridala všetky moje obľúbené fotky, ktoré sme urobili za ten pekný čas strávený spolu. A poviem Vám, áno uľavilo sa mi. Po dopísaní posledného odstavcu sa cítim lepšie, že som mohla svetu povedať, čo pre mňa môj psík znamenal. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *