Počas nášho 14-dňového pobytu na Bali sme sa na ostrove sťahovali 4-krát. Z rušného Seminyaku, kde sme sa na veľkých vlnách učili surfovať, sme sa presunuli do zeleného Ubudu, ktorý pôsobil oproti divokému pobrežiu veľmi pokojne. Našou treťou zastávkou na ostrove bola dedinka Padang Bei. Priznám sa, do poslednej chvíle sme nevedeli, kam sa na východné pobrežie vydáme a ubytovanie sme bookovali asi len deň pred príchodom. Pre Padang Bei sme sa nakoniec rozhodli, pretože tam mala sídlo potápačská škola, s ktorou sme chceli vyskúšať hĺbkové potápanie sa.
Padang Bei je malá dedinka, ktorá leží na východnom pobreží ostrova Bali. Dominantou je prístav, odkiaľ odplávajú lode na okolité ostrovy a „hlavná cesta“ popri pobreží, na ktorej nájdete pár reštaurácií a pouličných predajcov výletov. Inak je to celkom špinavé miesto, kde si neviem predstaviť tráviť dlhodobo dovolenku. My sme do Padang Bei prišli na tri dni, z toho dva sme trávili na celodennom výlete.
Beji Bay Resort
Do nového ubytovania nás opäť doviezol náš šofér Made, ktorého služby sme využívali počas celej dovolenky. Náš nový hotel bol pomerne lacný a narozdiel od toho v Ubude, sme nemali žiadne očakávania. Potešilo nás, že bol na okraji pomerne rušnej ulice a tak sme boli eliminovaní od všetkého hluku. Okolie hotela bolo plné exotických rastlín a na trojitý bazén sme sa od začiatku veľmi tešili. Dvojlôžková izba pôsobila čisto a … a potom sme prišli do kúpelne. Naozaj netuším, ktoré hotely majú tú krásne kúpelne, ktoré vídavam na Instagrame, no toto bolo zúfalstvo. Nielen, že kúpeľňa pôsobila zanedbane, ALE!! odtok ku sprche bol na OPAČNEJ strane miestnosti. Nepochopiteľné. Sprchu sme vyskúšali len raz. Za prvé, celá kúpeľňa bola pod vodou ako sme očakávali. Za druhé, na trubici bola diera odkiaľ voda vytekala a žiaľ nám ju za tie 3 dni nemal kto opraviť.
Holt, na kúpeľne sme na Bali šťastie nemali. A tak sme sa proste tri dni nesprchovali. Našťastie hotel mal skvelý bazén, kde sme posledný deň v Padang Bei trávili asi pol dňa a oddychovali po náročných ale za to skvelých výletoch.
OK Divers Resort
OK Divers Resort bolo sídlo našej potápačskej školy. Okrem hlbokého bazénu na potápačské kurzy, tam bola aj krásna reštaurácia a hotel. Síce sme tu neboli ubytovaní, no chodili sme sem na večere. V podstate to bolo jediné miesto, kde sa nám v Padang Bei páčilo. Jedným z dôvodov, prečo sme sa pre OK divers rozhodli bolo, že majitelia boli Česi.
Hĺbkové potápanie s prístrojom
Máme tu deň D. Hĺbkové potápanie som chcela vyskúšať už veľmi dlho a mala som túto aktivitu dokonca napísanú aj na mojom zozname snov. Rok pred Bali sme sa v Egypte potápali len so šnorchlom a plutvami a boli sme nadšení. O 8 ráno mal začať náš výcvik v OK Divers Resort s naším českým inštruktorom. Dôvod, prečo sme chceli mať českého inštruktora bol, aby sme ľahšie pochopili všetky inštrukcie a lepšie sa nám následne komunikovalo pod vodou. Ono sa to nezdá, no pri potápaní s prístrojom idete do hĺbky aj 10m a v takejto hĺbke nie je priestor začať panikáriť, pretože dostať sa späť na hladinu nie je také jednoduché.
Náš výcvik v špeciálne upravenom bazéne trval asi hodinu. Najskôr sme sa s oboznámili so všetkými prístrojmi, ktoré na sebe budeme mať. Nacvičili sme si signály, ktoré budeme používať pod vodou a išli sme sa vyskúšať ponoriť. Pre mňa bolo zo začiatku veľmi neprirodzené zhlboka dýchať pod vodou a chvíľu mi trvalo, kým som si na to zvykla. Trénovali sme aj ponáranie do hĺbky. Vzhľadom na tlak, ktorý sa pri potápaní vytvára, sa do hĺbky ponára veľmi pomaly (teda aspoň začiatočníci určite). Dôležité je každý meter tlak vyrovnávať. My sme to riešili tak, že sme si každú chvíľu chytili nos a silno fúkli, kým nám nepuklo v ušiach a mohli sme ísť zas nižšie. Po hodine príprav sme si obliekli neopreny a vydali sme sa „do terénu“.
Manta Point
Manta point je potápačská lokalita pri ostrove Nusa Penida, kde je možné vidieť obrovské raje zvané manty. Z tohto výletu pochopiteľne nemám žiadne fotky, takže sem pozdieľam nejaké fotky z internetu. K tomuto miestu sme sa plavili na motorovom člne (cca pre 15 ľudí) asi 40 minút. Žiaľ, ja mám veľmi citlivý žalúdok na plavbu loďou a akékoľvek vlny mi robia zo života peklo. Cestou k Manta point som sa ako tak držala a snažila som sa vnímať okolie a sústrediť sa na jeden bod. Na mieste sme si nasadili prístroje na chrbát, skočili sme do vody a podľa nacvičených inštrukcií sme sa začali pomaly potápať.
Po pár minútach sme sa dostali do hĺbky 10 metrov. Slnečné svetlo sem prenikalo len veľmi málo a bola tu zima. Pomaly sme mávali plutvami a pohybovali sa po dne. Netrvalo dlho a preplávala okolo nás prvá manta. Tieto obrovské plachtiace morské živočíchy sú napriek svojej veľkosti veľmi plaché a tak sme ich bez pohybu sledovali ako plávajú okolo nás. Počas prvého ponoru sme ich videli asi päť.
Prvý ponor trval asi 45 minút a ja som si počas neho uvedomila jednu vec. Aj keď naozaj rada skúšam nové veci, nech je to jedlo, šport alebo rôzne iné aktivity, ponáranie s prístrojom nie je niečo pre mňa. Chvíľku mi trvalo než som si to dokázala priznať, no teraz už viem, že to už skúšať nechcem. Pre mňa ten pocit, že som 10 metrov pod hladinou a mám zhlboka dýchať nešiel dohromady. Nedokázala som ani vnímať tie krásne manty okolo mňa ako som cítila stres a miernu paniku, čo ak sa mi potápačská maska uvoľní a ja sa zrazu nebudem môcť nadýchnuť. Viem, že to boli situácie vytvorené iba v mojej hlave ale po vynorení sa na hladine mi spadol kameň z srdca.
Keď už som si myslela, že to mám za sebou, to najhoršie ma ešte len čakalo. Kým sme sa presúvali na druhé miesto, kde sme mali absolvovať ďalší ponor, sa naša loď tak rozkývala, že na mňa prišla veľmi silná morská choroba. Cítila som sa naozaj zúfalo.
Mola Mola alebo Mesačník
Na mieste druhého ponoru som sa po dlhom váhaní rozhodla, že ostanem na lodi. Veľmi ma to mrzelo ale mne bolo už tak zle, že som sa nevládala ani pohnúť. Martin išiel teda bezo mňa a som šťastná aspoň za neho, že sa mu podarilo vidieť to, čo len málokomu. Na pravekú rybu zvanú Mesačník alebo latinsky Mola Mola musíte mať šťastie. Napriek svojej veľkosti a váhe sú tieto zvieratá tak plaché, že sa len zriedkavo ukážu ľuďom. A tak kým si Martin pod vodou užíval krásy podmorského života, ja som sa na lodi modlila za pevnú pôdu pod nohami.
A tak máme za sebou našu prvú hĺbkovú potápačskú skúsenosť. Ja možno aj poslednú. Teším sa, že som si mohla potápanie s prístrojom vyskúšať a že som mala to šťastie vidieť nádherné manty. Po návrate na pevninu sa mi do hodiny všetky moje zmysly vrátili, nevoľnosť odišla a bola som schopná opäť fungovať normálne. Som rada, že sme mali tú možnosť ísť sa potápať práve s OK Divers, ktorí sa o nás perfektne starali od prvej minúty, po tú poslednú. Ďakujem Víťovi, si skvelý inštruktor. Bol to silný zážitok, ktorý ma síce stál všetky moje sily, no som zaň rada.
