Konečne sme tu. Aj keď sme sa neuveriteľne tešili, až sem prídeme, tých 24 hodín cestovania je jednoducho moc. Pokiaľ nie si univerzálny spáč a nevieš spať všade, kde ťa posadia, sú tieto cesty na organizmus dosť náročné. A tak zbadať Bali z lietadla v nás vzbudilo povzbudzujúce pocity, že táto cesta sa konečne končí.
Na Bali sme išli ako sa hovorí „na blink“. Ostrov sme si síce naštudovali, vedeli sme, čo by sme chceli vidieť a kam asi chceme ísť, ale okrem prvých troch nocí sme nemali booknuté absolútne nič. Aj keď by to mohlo v niekom vyvolať stres, pre mňa to predstavovalo úplnú slobodu. Ničím neviazaní sme si mohli robiť čo chceme, ísť kam chceme a priznám sa, že som si to úplne zamilovala. Samozrejme som mala prečítaných milión článkov o Bali ale poznáte to, tá realita je potom väčšinou aj tak úplne iná. Jednoducho sme všetko riešili za pochodu a kupodivu nám vyšlo úplne všetko, čo sme chceli. Okrem iného to bola moja prvá cesta bez kufra, iba s ruksakom. Netvrdím úplne, že mi to učarovalo ale v prípade, že máte málo vecí a často sa presúvate, je to fajn.
Systematický chaos
Vystupujeme z lietadla, prechádzame kontroly. Na letisku sme mali tri úlohy: vymeniť peniaze, kúpiť SIM kartu a nájsť šoféra, ktorý nás mal čakať. Všetko sa to deje v úplnom chaose, pretože priletelo viac lietadiel a je nás tam veľa. Vymeniť peniaze na letisku odporúčal skoro každý článok, ktorý som pred odchodom čítala, a tak vidím prvé „EXCHANGE“ a ideme tam. Balijská mena je Indonézska rupia a aj keď sme vedeli, čo nás čaká, človeka to vždy dostane, haha. Za našich 800€ sme dostali 11 500 000 IDR. Také tie balíčky peňazí prevlečené gumičkou, aby držali pokope. Pobaví. No a keďže to malo objem, tak som to len schmatla a vopchala do ruksaku a išla, ako nejaká lúpež. Druhý krok: kúpiť SIMku. Popravde toto si ani nepamätám ako sa stalo. Iba viem, že stojím pri nejakom pulte, niekto nám vkladá SIMku do mobilu a ja platím. A keďže mám v peniazoch úplný chaos, tak dávam slečne správnu sumu asi až na piaty pokus.
Šoféra nachádzame hneď. Vďakabohu. Sadáme do auta a ideme smer hotel Harris, ktorý som bookla na prvé tri noci, v oblasti Seminyak. Ďalšia vec, na ktorú sa jednoducho nedá pripraviť, je doprava. Na Bali sa jazdí vľavo a veľmi intuitívne. Miestni používajú na prepravu skútre a sú doslova všade. Pred nami, za nami, vpravo, vľavo a keby som vystrčila hlavu von z auta, stavím sa, že by sme mali nejaký aj na streche. VŠADE! Obiehajú autá sprava, zľava, po chodníkoch, vopchajú sa do každej medzery pred tebou, za tebou. A náš šofér? Pohodička, klídek, no stress. My dvaja? WTFF??? A to sme mali v pláne požičať si skúter, dáme to? Avšak, napriek všetkému tomuto chaosu sme sa nestretli s jedinou nehodou, zaváhaním šoféra alebo podobne. A áno, všade sa trúbi, pretože to je ich znak „pozor idem!“. Takže sa trúbi pred zákrutami, pri predbiehaní, stále. Dokonalý systém v totálnom chaose.
Harris hotel, Seminyak
Hotel Harris som bookla dva týždne pred odletom. Prišlo mi to ako dobrá voľba na regeneráciu po prílete. Na fotke vyzeral v pohode a bol desať minút vzdialený od známej Double Six Beach. Na recepcií sme sa v pohode dohovorili po anglicky a izbu sme dostali na najvyššom poschodí s výhľadom niekam – nikam. Izba vyzerala dobre, kúpeľňa tiež a to sme vtedy ešte nevedeli, že na dlhú dobu to bude posledná normálna kúpeľňa. Hotel bol ladený do oranžova a nemám z neho žiadne fotky, takže klikaj SEM! V ten večer sme ešte na chvíľu vybehli na pláž a o 9 večer sme boli KO.
Kuta, Seminyak alebo Canggu?
Ďalšia otázka, ktorú som si kládla pomerne často pred odletom. Nakoniec to vyhral Seminyak, pretože bol priamo uprostred. Krásna Double Six Beach bola v strede niekoľko kilometrov dlhého pobrežia a v podstate sme to mali rovnako ďaleko aj do Canggu aj do Kuty. Čo sa týka pláží, tie po celej dĺžke vyzerali skoro identicky. Všade sa predávali kokosy, prenajímali sa surfy, v pozadí duneli obrovské vlny a všade bol úžasný tmavý piesok, po ktorom sa krásne chodilo. Takže z tohto hľadiska bolo úplne jedno, kde sme bývali.
Prvý deň sme strávili dlhou prechádzkou na Canggu Beach a skúmaním svojho okolia. Keďže sme na druhý deň chceli vyskúšať surf, hľadali sme ideálne miesto, kde by sme si zaplatili lekciu.
Highlightom prvého dňa na Bali bol západ slnka. Bali je známe svojím „večerným divadlom“ a to, čo sme zažili hneď prvý večer, nám vyrazilo dych. Je naozaj veľa vecí, ktoré si na internete prečítate o Bali, ale tá realita je niekoľkokrát silnejšia než predpokladáte. V tomto momente snáď nič nevystihne moje pocity lepšie ako fotky, ktoré máme. Podotýkam bez filtra. Myslím, že toto bude ten najkrajší záver tohto článku, aký vám môžem ponúknuť. Nabudúce mrkneme na jedlo, a aké to bolo postaviť sa prvýkrát na surf. Čaute!
Prečítaj si prvý článok o našej ceste na Bali s EVA Air.
